Všetky príspevky od admin

Potomkovia Huncokárov hodovali na Piesku

Stalo sa už tradíciou, že na sviatok sv. Márie Magdalény sa v Modre na Piesku pri jej kaplnke stretávajú potomkovia horských drevorubačov „Holzfäller“, ktorí od polovice 18.storočia žili a pracovali v Malých Karpatoch. Miestne obyvateľstvo ich nazývalo slovom „Huncokari (Holzhacker)“. Títo kolonisti pôvodne prišli z alpských oblastí Rakúska. Všetci boli katolíci a sv. Máriu Magdalénu si uctievali spolu so svojim patrónom sv. Vincentom. Táto púť, či vlastne hodová slávnosť sa konala už po desiaty raz.

Organizačný výbor – mesto Modra a rodina Hemžalová z penziónu Huncokar, pripravili trojdňové slávnosti naplnené pestrým programom.

V nedeľu 24. júla 2011 sa slávnosti začali sv. omšou pod majestátnymi lipami pri kaplnke sv. Márie Magdalény. Sv. omša bola obetovaná za zomrelých drevorubačov a ich potomkov.  Druhý obetný úmysel bol venovaný za zomrelého pátra Ďurčeka.  Hlavným celebrantom bol vdp. Pilarčík a jeho bratia Jezuiti z Trnavy, ktorí v letných mesiacoch už od roku 2002 slúžia každú nedeľu pri kaplnke sv. omšu. Duchovným obohatením hodovej sv.omše bol spevácky zbor Singende Omas z Bratislavy, ktorý organovú hudbu doplnil svojim spevom.

Po sv. omši organizátori pripravili pre kňazov a zbor obed, po ktorom zazneli znovu piesne z repertoáru speváckej skupiny.

Prítomní sa tešili z požehnaného dobrého počasia a nakoniec si v dobrej nálade zaželali, aby sa o rok v dobrom zdraví a pohode na tejto púti znovu stretli.

Ostatní hostia a potomkovia horských drevorubačov si ešte pred obedom prezreli zachovalý drevorubačský dom rodiny Herchlovej neďaleko kaplnky. Ich dcéra Irena a miestni veriaci sa vzorne starajú o kaplnku a jej okolie a tiež zabezpečili hodový duchovný program a agapé po sv. omši pre všetkých.

Viacerí príbuzní horských ľudí si potom uctili ich pamiatku na pekne udržiavanom horskom cintoríne. Krátkym príhovorom, modlitbou a položením kytice kvetov vyjadrili svoju vďaku všetkým, ktorí od polovice 18.storočia žili a pracovali v lesoch Malých Karpát.

Potom nasledovalo slávnostné stretnutie potomkov a hostí na nádvorí penziónu Huncokar. Počas celého priebehu slávnosti sa podávalo občerstvenie – poľovnícky guláš, pečené klobásy, lokše a iné špeciality, ktoré akosi k hodovej slávnosti patria. Samozrejme, bolo i čím utíšiť smäd.

Po obede si prítomní vypočuli príhovory viacerých hostí a organizátorov stretnutia. Stretnutie moderoval miestny historik pán Kantek. Dušan Dobrovodský vo svojom príhovore zdôraznil potrebu zachovania pamiatky na bývalých obyvateľov Malých Karpát múzejnou expozíciou, webovou stránkou a prípadne i skanzenovou formou. Prítomných vyzval ku spolupráci pri zbieraní starožitností po predkoch. PhDr. Panczová informovala o príprave publikácie príbehov pôvodných huncokárov, ktoré si vzájomne rozprávali pri večerných posedeniach. Pán Vladimír Schwandtner vo svojom vystúpení potvrdil, že v zhľadom na rozsah materiálov, ktoré o horských ľuďoch vlastní, zriadil nedávno webovú stránku www.huncokari.sk, čo ostatní prítomní privítali. Hovoril i o vlastnom výskume, ktorý doteraz vykonal. I on vyzval prítomných ku spolupráci na zachovanie pamiatky našich predkov.

Na podujatí sa zúčastnili i traja poslanci MsZ mesta Modra – PhDr. Jančovičová, Juraj Peržo a pani Dugovičová. Prítomných informovali o krokoch mesta Modra v záujme zachovania pamiatky na huncokárov.

MUDr. Pátek si zaspomínal na svoje mladícke spolužitie s touto etnickou skupinou a MUDr. Táčovský o svojom skúmaní histórie rodiny Hirner, ako i o živote a práci Waldleuten všeobecne.

V ďalšom príhovore D. Dobrovodský predstavil prítomných potomkov rodiny Gschill a Weber, pričom poďakoval už zosnulému rodinnému kronikárovi Ottovi Weberovi za jeho dlhoročnú prácu pri objasňovaní minulosti a zostavovaní rodokmeňa oboch rodov.

O slovo bola požiadaná i prítomná 83-ročná sestra Ottu Webera pani Loti Weberová – Hrozáňová, ktorá so svojim bratom spolupracovala od roku 1967. Zaujímavo sa rozhovorila o nárečovom dialekte svojich predkov, ktorý ako dieťa sama počula a používala. Uviedla viacero výrazov, viet, veršov, pozdravov i modlitieb, ktoré používali pri bežných i slávnostných príležitostiach. Svoje spomienky na život v typickej „holzhacker“ rodine zapísala v 30 stranovom rukopise.

Na záver prítomným znovu zaspievali časť zo svojho repertoáru Singende Omas a zožali veľký potlesk.

Stretnutie a besedu zakončil pán Kantek, ktorý všetkým poďakoval a vyzval ich k veselej zábave a tancu pri hudbe prítomnej kapely. Veď tak to na hody má byť – veselo.

Za organizačný výbor Irena Herchlová a Dušan Dobrovodský.

foto_1

foto_6

foto_2

foto_3

Vpravo horáreň p. Herchla.

 foto_4

foto_5

Príhovor p. Lotti Weberovej – Hrozáňovej. Vpravo sedí PhDr. Panczová.

Výlet do Rakúska

    Hoci sa naša matka Júlia Dobrovodská,  rod. Gschillová narodila v horárni v Sološnickej doline a často nostalgicky spomínala na Rakúsko, Tyrolsko, ako vlasť svojich predkov, nikdy sa tam  v totalitnom režime nedostala. Zato teraz jej vnúčatá a pravnúčatá si Alpy užívajú plnou mierou hlavne v zime. Zo Záhoria je to ako na skok.

    Keďže  naše deti / som synom Júlie/ vedia, za čím pištia naše post-hulcokárske srdcia, pozvali nás s manželkou v lete 2016  na prehliadku miest, kam chodia lyžovať. A tak   sme v jedno augustové ráno sadli do Multivana a vyrazili sme. Našim cieľom bolo Štajerskom prejsť do oblasti ľadovca Dachstein, ubytovať sa, spoznať krásy krajiny, obdivovať nádhernú kvetovú výzdobu miest a domov a pre mňa osobne i hľadať stopy po holzhackeroch.

Mohli by to byť napr. podobné mená na cintorínoch, ako mali naši predkovia. Z inej návštevy pútnického Mariazellu mám foto náhrobnej dosky jednej rodiny Weber na miestnom cintoríne, s dátumami nar. 1842, 1848, 1874, atď.

P1010584

Podobne i štyroch  hrobov rodín Ekhardt a Steiner v obci  Maria Schutz. Väčšina cintorínov v horách leží na šikmých strániach a sú vkusne upravené.  Vidieť však nádherný Bergfrüdhof – horský cintorín v meste Gloggnitz  je skutočným zážitkom krásy, pokoja a dokonalej harmónie s prírodou. Človek sa tam cíti ako v katedrále, alebo v opere.

P1010579P1010526

P1010568

P1010566

P1010571

Po príchode do oblasti Dachsteinu /2996 m/ sme sa ubytovali v hoteli Brüggler v meste Radstadt. Majiteľ nám povedal, že v ich kraji je každý tretí človek holzhackerom, lebo  ľudia lesy vlastnia. Bývajú alebo v obciach, alebo na vlastných pozemkoch rozptýlene. Radi poskytujú ubytovanie turistom. Mnohí z nich chovajú i dobytok, ktorý zväčša  na svojich lúkach pasú.

P1050642

 P1050654

Potešilo ma, keď som na hotelovom jedálnom lístku našiel ponuku holzhackernock-n. Boli to hulcokárske zapečené halušky so slaninkou, hubami, cibuľkou a bylinkami. Samozrejme, hneď  som si to objednal. Bolo to ozaj chlapské jedlo, veľmi chutné a sýte. Podávali ho mierne pripečené na panvici, v ktorej ho piekli a prijemne rozvoniavalo bylinkami.

P1050890

P1050891

P1050649

Pri prehliadke mesta, na druhý deň, sme objavili obchod s Holzhacker produkte. V predajni ponúkali i bylinky, čaje, zavarené i sušené huby, lesné plody, marmelády a pod.

Ďalší deň sme venovali návšteve romantického mesta Hallstatt. Spoznali sme jeho krásy a sedemtisíc ročnú  banícku i kultúrnu minulosť. Jeho maľované domčeky trčia zo skál ako lastovičie hniezda. Rovnomenné jazero je obklopené  2-3 tisícovými vrchmi  masívu Dachstein. Oblasť Hallstatt- Dachstein sa v roku 1997 dostala na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ocenená bola hlavne pre tamojšiu dejinnú kontinuitu a harmóniu dávneho,  ľudského, hospodárskeho a kultúrneho dedičstva /baníctvo kovov a soli/, s obdivuhodnou krásou prírody a životom v súčasnosti.  Nazvaná ako Hallstattská kultúra, ktorej dokladom je i sedemtisíc ročná múmia Hallstattského človeka, nájdená v soľnej bani.

V mestečku je  neustály čulý turistický ruch, preto pre  nedostatok miesta v uličkách sa mnohé oslavy a procesie  konajú i na vyzdobených člnoch na vode. Na plávanie, člnkovanie  a prevoz loďou je tam  miesta dosť, podobne i na horolezectvo a banícke múzeum v bani.  Iba bývanie je stiesnené prudkými svahmi už od hladiny. Príkladom je malá kaviarnička, s malým vonkajším posedením a ovocným stromom /hruška/ pred domom, ktorá však nesmie obmedzovať výhľad ubytovaným hosťom,  ani tieniť kvetom v oknách. Obeťou týchto tvrdých podmienok je „ ukrižovanie “ stromu  na stene domu.

P1050884

P1050857

P1050856

Poobede sme sa vyviezli lanovkou do redšieho vzduchu a obdivovali krásy prírody pri ľadovci.

P1050761

Počas ciest v Salzburských Alpách sme navštívili viacero miest, kúpeľov a iných zaujímavostí. Raz sme obedovali v záhradnej reštaurácii s výrazným zápachom močovky. Príčinou bol sused – sedliak, ktorý sa k zápachu priznával veľkým nápisom na svojom plote: „ Ohne Mist, kein Bauer bist“. /Bez hnoja nie je žiadny sedliak /. Sused Bauer je v obci povozníkom a usilovne  odporúča  klientom susedovu reštauráciu.

Ešte na povozníkovom pozemku, pri výpadovej ceste do hôr, vyprevádza turistov monumentálny kríž s nápisom: „ Mit dem Kreus,   über die Berge,  zum Schöpfer “ /S krížom, cez hory,  k Spasiteľovi /,  /resp. medzi horami/.  Rázcestie je vkusne udržiavané v prírodnom štýle. I na mnohých iných miestach vítajú návštevníkov rôzne vyzdobené drevené stavby, kaplnky, kríže, alebo kamenné monumenty.

P1050600

P1050607

P1050614

Neobišli sme ani predajne s ľudovými krojmi a s výrobkami ľudových umelcov.

V každom meste sme obdivovali nádhernú kvetinovú výzdobu, ktorej mimoriadne  prospievajú tamojšie klimatické podmienky. Na spiatočnej ceste sme si v meste Schladming obzreli cieľ tamojšej zjazdovky Svetového pohára, ktorá ústí až v uliciach mesta. V lete je  lanovka i zjazdovka hojne využívaná cyklobeikermi ako beikové eldorádo na pripravenej dráhe s klopenými zákrutami.

P1050921

Plní pekných dojmov sme sa napokon severnou  diaľnicou  Mnichov- Wiedeň  vrátili  na Slovensko. Želáme všetkým návštevníkom stránky podobné nezabudnuteľné zážitky.

D.D. a manželka Mária s dcérami Gabi, Katkou a vnučkami

jún 2017

Stretnutie na Vývrate

Pri snahe o zachovanie pamiatky na život Holzhackerov v Malých Karpatoch vykonalo viacero potomkov  – amatérskych historikov,  vedcov i spisovateľov mnoho úsilia pre zber, zdokumentovanie a uloženie informácií zo života huncokárov.

Pamiatku predkov nám pripomínajú fotografie, obrazy, literárne útvary a webové stránky. Neustále sme však pociťovali i potrebu múzejnej expozície. Tieto snahy sú čiastočne opísané v časti Expozícia Červený kameň.

Za týmto účelom sa konalo stretnuntie potomkov rodín Reisenauer, Weber, Gschill, Jurisch-Herchl a Grosshapel v auguste 2011 na Vývrate, z ktorého Vám ponúkame videozáznam.

O nás

Milí priatelia.

Vitajte na web stránke www.zahoraci.huncokari.sk. Táto stránka nesie v názve slovo Záhoráci, čo je zemepisné pomenovanie bydliska a majetku malackej vetvy Pálffyovcov z pohľadu majoritnej červenokamenskej rodinnej vetvy.

Väčšina potomkov Huncokárov, ktorých rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie a povinná školská dochádzka zastihla v západných dolinách Malých Karpát, žije v obciach Záhoria, v Malackách a v Bratislave.

V Malých Karpatoch žili naši predkovia od 18.storočia všetci izolovane a hoci väčšina susedov bola na kilometre od seba vzdialená, všetci sa cítili ako „jedna rodina“, vzájomne sa navštevovali, pomáhali si a na sviatky sa často spolu zabávali.

scan0014

Všeobecný výskum života Huncokárov bolo možné robiť životom v ich rodinách, rozhovormi a poznávaním tradícií, ktoré mali všetky rody podobné. Problematiku rodov a rodokmeňov však treba študovať jednotlivo, podľa rodových línií, ktoré sa značne rozvetvujú a krížia. V súčasnosti je na podrobný prvovýskum dosť neskoro /okrem zostavenia rodokmeňa/, lebo skutoční huncokári postupne odchádzajú.

My sme mali v rodinách Weber a Gschill šťastie, že výskum v rodine začali robiť v polovici dvadsiateho storočia mladí súrodenci Otto a Lotti Weberovci, ktorí celé detstvo prežili v horách, o blízkych predkoch vedeli skoro všetko, okrem vzdialeného pôvodu, čiže rodokmeňa.

c2
Vianoce 1946

Pred polstoročím, pred internetom zisťovať svoj pôvod nebolo jednoduché. Bolo treba pátrať osobne priamo vo farských matrikách, dedinských kronikách i archívoch. Pritom sa stretali a rozprávali s poslednými Huncokármi z iných rodín.

Títo dvaja súrodenci prácne zostavili náš rodokmeň po, alebo od Štefana Hirnera/1789/.

scan0006

V poslednom desaťročí Dr. Tačovský našiel i foto Štefana a v Kronike Hirnerovcov uvádza i jeho otca Jozefa Hirn /1756/.

Otto s manželkou a Lotti Weberovci svoje poznatky písali na starých písacích strojoch a rozmnožovali kopírovacím papierom. Veľa fotografovali, prácne fotky doma vyrábali /často i na úkor pohodlia vlastnej rodiny/, na občasných rodinných stretnutiach ich rozdávali, pričom o svojich zisteniach zaujímavo rozprávali.

a4
2. stretnutie rodiny Gschill a Weber v roku 1984 v Limbachhu – Šenkárka

Posledné stretnutia a rozhovory sme zaznamenali aj na videokameru. V posledných dvadsiatich rokoch postupne odovzdali svoje materiály mladším bratancom Dušanovi Dobrovoskému a Ivanovi Krškovi / zo VI. gen.76 rokov a 77 rokov/, ktorí ale v horách už nežili. Cítime však povinnosť ich vedomostné dedičstvo uschovávať a zveľaďovať. Značnú časť z neho zverejnil Dr. Ladislav Tačovský vo svojej jedinečnej publikácii Kronika rodu Hirner v r. 2013.

a3

Našim snom bolo zachovať pamiatku predkov nielen písomne a na webe, ale i trvalou múzejnou expozíciou. Máme preto radosť, že sa to po našej niekoľkoročnej snahe a vďaka riaditeľom troch zainteresovaných múzeí, podarilo zrealizovať.

20.6.2016                 Dušan Dobrovodský

Čiastočný prehľad usadlostí holzhackerov

Čiastočný prehľad usadlostí holzhackerov bývajúcich na západnej časti Malých Karpát po rozpade Rakúsko-Uhorska.

Spracovali: Lesník Richard Dvorák /rod. Grosshappel/ a Dušan Dobrovodský /z rod. Gschill, na základe písomnej správy Otta a Lotti k rodokmeňu Gschill a Weber

P e r n e k – Horáreň Pod Babou Koncom 19.stor. tam býval lesník Ferdinand Haverla s rodinou. V roku 1924 sa k nim priženil Johan Gschill za Žliabkov a bol tam lesníkom až do roku 1945.

K u ch y ň a – Schwancbach /U Heinricha/ Okolo roku l930 tam býval jednoruký drevorubač Funga. Neskôr drevorubač Heinrich Hirner. Teraz vlastní budovu poľovné združenie.

Pod skalou Lesník František Hirner, po ňom Drevorubač Rudolf Wolsberger s manželkou Margitou.

Na Nivkách revírnik Gschwandtner Ján, absolvent nemeckej revírnickej školy v Č. Budejoviciach, po ňom lesník Dvorák Richard, nar. 1938,abs. Lesníckej školy v Lipt. Hrádku. Jeho starý otec bol lesník Grosshappel Karol, nar.v r.1890 na Holinde. Jeho brat Pepi Gr. bol chorý, gróf ho dal do učiteľskej školy a stal sa horským podomovým učiteľom. Neskôr učil i v škole na Piesku

b2

scan_(2018-10-23)0001

Pánsky dom za VysokouKoncom 19.stor. tu bol lesníkom Johan Gschwandtner, nar. 1871. V roku l918 ho zastrelili pytliaci. Jeho žena Žofia rod. Hirnerová z Kuchyne a ich dcéra Margita, boli pracovité a múdre gazdinky. Mlieko spracovávali na tvaroh a maslo. Ich predajom v Malackách zarobili viac, ako ich manželia v horách.

Margitu si zobral Karol Grosshappel a bývali najskôr na Panskom dome, potom na Monrepe pri Plav. Mikuláši a do penzie šiel z Baďurhausu. Dožili na dome s veľkým pozemkom babky Žofie v Rohožníku. Margita a Karol mali jednu dcéru Zitu a jedného vnuka Richarda, lesníka na Nivkách. Richard s manželkou Betkou vychovali dve dcéry Ľubku a Danku. Richard zomrel v r.2015.

Po Karolovi bol na Panskom dome lesník František Rybnikár. Oženil sa s Teréziou Weberovou. Ich dcéru Annu si zobral drevorubač František Reisenauer. /V kronike chybne uvedený ako Štefan/. Najskôr bývali s Františkovým otcom lesníkom na Hubalovej, 3 km nad Vývratom. Matka bola Čermáková z Piesku, ktorí i pre školskú dochádzku opustili „lúku“./

scan0014
František Reisenauer s koňmi

Osada Vývrat V roku 1956 sa mladá rodina Františka presťahovala na Vývrat. Mali 2 deti. Oľgu /1951/ a Františka /1953/. Do školy v Kuchyni chodili cez Ulahla pešo. Oľga v horárni na Vývrate žije do teraz. Susednú horáreň vlastní manželka bývalého režiséra Martina Hollého. František Reisenauer pracoval od 14 rokov, ako vodič volov pri sťahovaní klátov na skládku ku Pálffyho lesnej železnici. Neskôr ako furman koní a tiež vodič pásového horského traktora.

scan0009

Oľga pred horárňou
Oľga pred horárňou

Posledný lesník holzhacker na Vývrate Vincent Juriš zomrel v roku 2012. Jeho manželkou je M. Špačková z Dubovej. Vinco bol strýkom p. Ireny Herchlovej, „kostolníčky“ kaplnky na Piesku. V rodine Vinca Juriša mali 6 detí. Ich synovia Fredo a Peter v horách pracujú do teraz. Ako „dohodári“ ťažia, spracovávajú a zvážajú drevo.

Rodina Vinca Juriša. V červenom Oľga Reisnauerová.
Rodina Vinca
Juriša. V červenom Oľga Reisnauerová.
Vinco Juriš a František Reisnauer s trofejou hosťa.
Vinco Juriš a František Reisnauer s trofejou hosťa.

R o h o ž n í k horáreň Baďurhaus – Na prelome storočí tam býval Karol Grosshappel /Nohu mu zranili pytliaci/. Neskôr lesník František Gschill zo Žliabkov. Bol absolventom Lesníckej školy. Po jeho odchode v r.1945 Baďurhaus spustol.

Davidhaus Lesník František Rybnikár. Po ňom lesník Kisháry a lesník Horňáček. V Rohožníku bola zriadená Lesná správa. Správcom bol p. Hauptwógel. Jeho brat bol správcom L.S. v Stupave.

S o l o š n i c a  Horáreň Rinnlein – Žliabky / 5 km nad dedinou/ – Na prelome 19. a  20. storočia tam žila rodina lesníka Georga Gschilla /1870 – 1916/ a jeho manželky Pauly /1874-1927/ rod. Hirnerovou, sestrou hore spomínanej Žofie. Mali 10 detí.

a2

Po smrti otca Georga prevzal jeho funkciu syn Johan /1897/. Po smrti matky /1927 rodina horáreň opustila. Johan a Franc ostali lesníkmi. Tri najmladšie deti prichýlil starší Jozef, vyučený za pekára v Malackách. Anton sa u brata Jozefa vyučil za pekára, 17 a 15 ročné Júlia a Cilka pomáhali v pekárni a chodili tiež pomáhať s hospodárstvom slobodnému bratovi Františkovi Gschillovi do horárne vo Vŕškoch za Kostolišťom. Neskôr bol lesníkom na Baďure.

Po odchode detí rodiny Gschill  horáreň Rinlein ostala opustená Neskôr bola nová horáreň postavená pri dedine. Okolo roku l960 tam býval lesník Žák. Po ňom lesník Vicián. V Sološnici pracoval i drevorubač Johan Weber. Jeho syn Engelbert sa neskôr stal taxátorom dreva.

S k l e n é   h u t y – Glasshutte, drevorubačská osada 8 km zo Sološnice a 8 km od Ompitálu –  V roku 1926 tam bolo 5 domov.

V  dome č.1 býval lesník Július Weber / 1894/ s manželkou Máriou rod. Gschillovou zo Žliabkov. Boli rodičmi známych huncokárskych kronikárov Otta a Lotti Weberových. Otec Július vyrezával z parožia gombíky, hral na harmonike a bol predspevákom na pútiach.

c2

V dome č.2. býval revírnik p. Kmeť. V dome č.3. bývala rodina Františka Hirnera/1863/. V dome č.4 býval František Rybnikár /1892/,ktorý sa v r.1929 presťahoval na Kolovrátok a neskôr na Pánsky dom pod Vysokou./ foto/. Bol švagrom Júliusa a Jána Weberových. Na jeho miesto prišiel František Grof s rodinou. V dome č.5 bývala rodina Teofila Matoviča. Po ňom tam bývala rod. Kočíšková.

Rukopis Otta Webera
Rukopis Otta Webera

Tri km južne od Huty leží osada Holint V  roku 1926 tam bývali 2 rodiny. Grosshappel Vincent /1859/ a Ján Weber /1892/, brat Júliusa.

Kolovrátok leží 3 km severne od Sklenej huty V roku 1926 tam býval Alois Eckhardt /1859/ s rodinou.

P l a v e c k ý    M i k u l á š – Mon-repos, Lovecký zámok a horáreň V 30. rokoch 19. storočia tam býval lesník Karol Grosshappel s rodinou. Keď bol pytliakmi postrelený, preložený bol k dedine na Baďurhaus. Následne tam býval lesník Sýkora.


 

Jeden deň Juliany

V rámci krátkeho úvodného kultúrneho programu pri slávnostnom otvorení múzejnej expozície Huncokárov na Červenom Kameni prečítala žiačka Mária Hušková svoj projekt z dejepisu, v ktorom na základe písomných správ a výpovedí z amatérskeho výskumu Otta a Lotti Weberových opísala jeden pracovný deň svojej pra, pra, prababky Juliany Tandlmayerovej.

b2

Jej manželom bol František Hirner /1839 /. Ich desiata dcéra Pavlína sa vydala za Georga Gschilla a tiež mali 10 detí, /Viď. Tačovský, str.10-12/. Z nich predposledná Júlia mala syna Dušana Dobrovodského, ten dcéru Katarínu, matku žiačky Márie Huškovej, VIII. generácia. Projekt Márie bol doplnený nárečovými výrazmi z pôvodnej práce o dialekte predkov od Lotti Weberovej-Hrozáňovej. /viď. Tačovského Kronika str.68 /.

Projekt Márie Huškovej z predmetu dejepis z januára 2016.

Spracovaný podľa rozprávania Otta Webera a Lotti Weberovej- Hrozáňovej.

Jeden deň Juliany

Volám sa Juliana Hirnerová, rod. Tandlmayer. Narodila som sa 28.1. 1842 a v roku 1860 som sa vydala za lesného hájnika Františka Hirnera. Bývame v horárni pod Vysokou. Moje milované deti sú: Johan, Rozina, Alžbeta, Júliana, Mária, Cecília, Žofia, Paula, Anna a Franci. Som tiež pra pra prababka Márii Huškovej.

Je 11. máj v roku 1874.

Dnes som, tak ako každý deň vstala o pol piatej ráno. Bola ešte tma a tak som si zápalkami, ktoré stále ležia na jednom mieste v kredenci, zapálila petrolejku a zakúrila i nan špuahat, aby sa v desať litrovom opletenom hrnci zohriala voda na užívanie a umývanie. Máj iášti uabat í da frí is si vóšn ké. /Moja prvá práca ráno je ísť sa umyť/.

Potom som sa obliekla, ohriala mlieko na frištik, vyložila z almary chlieb a zajedla som si. Menu bolo každé ráno rovnaké: Tós puttaprót, oda šmolcprót, tí krámln /oškvarky/ vajta ti mllí, óda puttamllí /cmar/, un auch tí. Po zakálačke bola i – ti pluncnsupn oda sulc. /ovarová polievka alebo huspenina /.

Medzitým sa ohriala voda, a zobudila sa mi dvojročná Žofia. Dala som jej suchú plienku a kúsok chlebovej kôrky do ruky. Pomaly svitalo. Nabrala som teplú vodu do vedra, do druhej ruky Žofiu a šla som sa postarať o lichvu. Vo veľkej maštali máme: dva voly, dve kravy a jedno teliatko. Pod hrantami dobytka behajú zajace. V susednej menšej maštali boli prasnica a 3 prasce. Už 2 týždne sa držia v doline pri potoku na klíčiacich žaluďoch, gaštanoch a bukve. Dobre z toho rastú. Deti vždy doma ohlásia, kde ich videli.

Pri kravách som Žofiu vložila do drevenej bedny so slamou a jedným zajačkom. Po vykydaní a podaní novej podstielky, som odviazala teliatko a pustila ho pod otelenú kravu. Teľa za tri minútky odpilo časť  mlieka z vemena a znovu som ho priviazala ku hrantu. Na dosýtenie som mu ešte namiešala do vedra s teplou vodou otruby a trocha šrotu, vložila teľaťu dva mokré prsty do pysku a vtiahla mu hlavu do vedra. Nakŕmila som i ostatné zvieratá.

Potom som postupne umyla teplou vodou kravám vemená a podojila ich. Hygiena je veľmi dôležitá, aby mlieko voňalo. Potom som Žofiu i mlieko preniesla do kuchyne, precedila ho a rozliala do lovichov. Z niektorých oberiem smotanu, z nej potom umútim maslo a z toho mlieka i syr. Ešte frišké ich potom predám na trhu, alebo ich kúpia luftáci. / Turisti/.

Medzitým povstávali ostatné deti, pripravila som im raňajky a desiatu do školy. Dnes ich horský učiteľ učí v susednej 3 km vzdialenej horárni Baďurhaus. Manželovi som do brótsaku prichystala chlieb s maslom, slaninku a mlieko na celý deň. Potom sa rozlúčili pozdravom „kriskót“ a ja som odpovedala „ Fjít ano Kót“/ Fúhrt /. Po ich odchode som prebalila Žofiu, rýchlo ju nakŕmila a znovu vložila do ohrádky. Zo zvyškov na stole som nakŕmila vonku priviazaného psa, pustila lichvu z maštale a  khjí holda /Kúheweider/ ich zobral na pastvu. Každá  krava mala svoje meno, na ktoré i počúvala a prišla si k volajúcemu pre odmenu. Potom som sa vrátila znovu k robote.

Dnes je deň pečenia chleba. Pečieme ho raz za 14 dní. Žofia zaspala. Preto som odbehla na dvor zakúriť do chlebovej pece. Po rozhorení som pridala do pece tos króshulc /veľké polená/ a vrátila sa do kuchyne.

Už včera večer som si do koryta vedľa pece pripravila múku, aby sa zohriala. Teraz som k múke pridala vodu, soľ, trocha rasce a zákvas. Všetko som to ručne vymiesila na cesto, vytvorila z neho štrnásť bochníkov, vložila do múkou vysypaných fleslíkov, i povrch bochníkov som posypala múkou a nechala kysnúť. Zo zvyškov cesta v koryte som urobila desať šúľkov, ktoré po vysušení ostanú ako základ pre budúci zákvas o 2 týždne.

Bolo 10 hodín, teda čas variť obed. Žofia sa prebudila, obriadila som ju. Dnes uvarím zasmaženú polievku Ajprénsupn mit grincajch a lekvárom plnené a tvarohom posypané taškrln /perky/. Ešte som ich len dorábala a už som oknom videla, ako moje deti utekajú  hladné domov. „Klopce Jezus Kristus „ zaznel zborový pozdrav. Moje In evichkajt ámen už zaniklo v ich veselom džavote.

I Žofia sa tešila z ich príchodu. Pritom stiahla na poličke položené nožnice. Prvá to zbadala Betti, opatrne jej ich zobrala a so zdvihnutým prstom zarecitovala: Mesa, kábl, šére, licht, sint fi kláne kinda nicht. Žofia sa rozplakala.  Beti ju zobrala na ruky, sadli si ku stolu a vložila do taniera trocha polievky, aby sa ochladila.

Rózi priniesla vedro vody zo studne a deti sa umyli. Krátko sme sa pomodlili a naobedovali sa. Na stene medzi oknami visia dva obrazy: Ježiš a Mária, ktorí odhaľujú svoje milosrdné srdcia.

Nóchmitók miesn ti khinda ten ĺtan hĺfa. /Poobede musia deti rodičom pomáhať/. Johan odišiel do šlógu pomôcť s kálaním dreva, Rozi a Betti zobrali motyky a vybrali sa okopávať mladé stromky do pančule. Júlia hojdala Žofiu a ostatné menšie deti zobrali drevený vozík a zbierali v hore raždie na kúrenie.

Chlebová pec bola o 2 hodiny vyhriata a cesto vykysnuté. Rýchlo som ohreblom vyhrabala popol z pece, utrela ju teplou mokrou handrou a tiež posypala múkou, aby som na jej zafarbení – žltá, červená alebo čierna, videla teplotu pece. Potom som dlhou drevenou lopatou sádzala do nej bochníky, pritom som každý požehnala. Chlieb sa požehnával i pri vyberaní z pece a pri rozkrojení.

Po sádzaní som v koryte na rýchlo oprala niekoľko kusov pracovných kabátov, onucí, a nohavíc, vymáchala ich v odstátej potočnej vode a vyvesila na plot. Prvé sa vrátili deti s drevom. Vyložili ho do drevárne. Keď bol chlieb upečený, preniesli sme ho do kuchyne a po umytí bol uložený v komore do drevenej truhlice. Do teplej pece deti vložili rozkrájané hríby na sušenie. Počas celej jesene takto sušíme i ovocie.

Neskoro popoludní sa kravy vrátili z pastvy, uviazala som ich ku hrantom, vyviedla na dvor voly a zapriahla som ich do rebriňáku. Rozína voz zaviezla hore do šlógu. Voz chlapi naložili siahovicami a dievča ich zviezlo do dediny na lesnú skládku. Vrátila sa až po večeri.

Rýchlo som podojila kravy, lebo sa musia dojiť každých 12 hodín. Po uskladnení mlieka som zobrala motyku a v záhradke som plela burinu.

Po návrate na dvor som videla, že pri studni sedí žobrák Johan. Je bezdomovec a chodí z horárne do horárne. Občas príde, porozpráva čo je nové, dostane mlieko, chlieb a prenocuje na sene. Ráno, občas i s prípadným mojim odkazom pre niekoho zo susednej horárne, s vďakou a mnohými dobrými vinšami, odíde.

Po návrate otca a Jána z hor prišiel čas večere. Otec ešte nezabudol skontrolovať deťom vyčistené topánky a kabáty na fogaši. Potom celá rodina sme sa zišli pri stole k zaslúženému jedlu. Pritom sme rozprávali zážitky zo  dňa. Pomaly sa zotmievalo, zapálili sme petrolejku. Po večeri sme sa spolu poďakovali Bohu za všetko, čo sa nám dobré dnes prihodilo a za zlo sme odprosili. Po večeri som kláne khinda vošn a uložila ich do postelí a šúpetln. Ako posledná som zahasila petrolejku a uložila som sa i ja v kuchyni na gavalec.

Neležala som v pohode, asi o mesiac sa mi narodí Pavlínka, alebo Paul.

Mária Hušková, žiačka VIII.B.

P1040545

Z histórie

Od druhej polovice 18. stor. boli zo známych dôvodov obyvateľmi Malých Karpát horskí drevorubači Holzhackeri – hunchokári a vlastníci lesov – rozvetvená rodina Pálffyovcov.

 zamok+chata-farebne

Gróf Mikuláš Pálffy /1552-1600/ sa múdro oženil s Annou Máriou Fugger a od tejto obchodno-kupeckej rodiny v roku 1583 kúpil i hrad Bibersburg – Červený Kameň ako rodinné sídlo i s okolitými lesmi. Postupne sa v rodine Pálffyovcov vygenerovali tri vetvy: Malacká, Červenokamenská a  Stupavská.

Zakladateľom Malackej línie bol Mikuláš Pálffy /1710-1763/. Pajštúnsko-Stupavské panstvo viedol Leopold Pálffy / 1716-1773/. Červenokamenskú vetvu ďalej budoval Rudolf Pálffy / 1719-1768/. Jeho syn Ján/ 1744-1794/ získal v roku 1777 Smolenické panstvo. V roku 1855 získala Červenokammenská vetva i panstvo Dobrá voda- Chtelnica.

Do 16. storočia sa v Európe lesná hmota využívala chaoticky a nehospodárne. Preto cisár Maximilián II. vydal v roku 1565 „ Die Waldordung Constitúcia Maximiliána“, ktorý prikazoval hospodárnejšie využívanie lesov. Podobnú povinnosť kládol i Waldordung Márie Terézie z roku 1769. / Sylvárum conservadarum et lignicidi ordo/.

Keďže v nasledovnom období za zvýšil v Európe dopyt po stavebnom a železničnom dreve, vykonali Pálffyovci rázne opatrenia na zabezpečenie a zvýšenie produkcie dreva. Povolali odborných drevorubačov z Alpských oblastí Rakúsko-Uhorska, okrem ťažby robili i výsadbu lesov, používali moderné metódy a techniku na ťažbu a zvoz dreva, rušili malé píly pri potokoch a budovali veľké podniky na spracovanie dreva, na dopravu dreva veľkým odberateľom využívali železnicu a pod.

Najmúdrejšie si z Palffyovcov vraj počínal Jánoš Pálffy /1829-1910/, bývajúci v malom zámočku v Častej, kde v r.1902 založil Lesnú správu ako štátnu študijnú základinu. Z výnosov bolo financované odborné vyučovanie a obedy pre nadané detí zamestnancov z hôr i okolitých dedín. Vďační obyvatelia dodnes chránia jeho bustu na námestí pred zámkom. /viď. Ing.Marián Markus 2009 a L. Tačovský/.

Podľa zverejnených výskumov viacerých autorov drevorubači pochádzali zo Štajerska a Dolného Rakúska. Rodiny Hirner a Hofer si dokonca tirolský pôvod vykazovali. V Malých Karpatoch žili v zomknutej a izolovanej skupine, zachovávajúc si svoj nárečový dialekt, katolícke vierovyznanie a etnickú i kultúrnu odlišnosť od obyvateľov dedín. Takto zotrvali do I. svetovej vojny. Po vzniku ČSR mnoho ich detí chodilo do slovenských škôl, čo uľahčilo postupné splývanie s domácim obyvateľstvom.

Po II. svetovej vojne v totalitnom komunistickom režime nebolo vhodné ich pôvod pripomínať, hoci početné potomstvo sa často na miesta predkov do hôr vracalo a na prarodičov si s úctou spomínalo.scan0002

 

Otvorenie stálej múzejnej expozície

Horskí ľudia – Waldleute alias „Hunchokári“ majú svoje múzeum.

Mnohí potomkovia vnímajú, že ku koreňom sa treba vracať. Cítime, že to, čo je v nás dobré, máme po nich. Chceme vedieť, od akých predkov preberáme svoje duchovné dedičstvo. Všetci máme svoj pôvod a kamsi smerujeme. Kto nepozná svojho predka, nevie kto je.

Boli to dobrí ľudia, ktorí vychovali moju maminku? Lebo čo po nich zdedila, tak ma vychovala. A preto im chcem byť vďačný a povesím si na stenu ich fotografiu a naša duchovná komunikácia pokračuje.

Možno i preto vzniklo medzi potomstvom Holchackerov- Huncokárov viacero amatérskych fotografov, výskumníkov a tvorcov rodokmeňov, ktorí zbierali informácie rozhovormi, štúdiom farských matrík, dedinských kroník a archívov. Svoje získané poznatky radi písomne, literárne i na webe zverejnili. Prvým z nich bol Prof. Franc Beránek, ďalej Paul Fleischhacker, Vincent Šikula, Otto a Lotti Weber, Ing. Marián Markus, Vladimír Schwandtner, Anna Bertová rod.Hirnerová , Dr. Tačovský, Ing. Graus, Karol Kantek, p. Reisingerová, ako i profesionálne výskumníčky SAV – Dr. Gabriela Habáňová, Dr. Zuzana Panczová, Dr. Kowalská, Dr. Gašparíková, Dr. Švecová a iní.

Potomkovia viacerých rodov a rodín však neustále pociťovali potrebu zachovania pamiatky na predkov i stabilnou muzeálnou expozíciou, ktorá by zachovala to torzo z obydlí a predmetov, ktoré naši predkovia používali. Tiež sme premýšľali, kde to zriadiť.

Či v niektorej zachovalej chalupe, v múzeách Pezinka, či Modry, či v starej škole na Piesku a pod. Preto sme sa spojili s Dr. Pössom, CSc, riaditeľom Slovenského národného múzea, Múzea kultúry karpatských Nemcov. Ten informoval nadriadených i kolegov a dostali sme odpoveď, že by mala byť prejavená väčšia snaha zo strany potomkov. Ale pozostalé predmety už zbierať môžeme.

Tak sme si to, potomkovia rodín Weber, Gschill, Reisenauer, Grosshappel a Herchl, v auguste 2013 išli premyslieť na Vývrat k horárni nebohého drevorubača Františka Reisenauera. Jeho dcéra ako domáca pani upiekla  na dvore v dvestoročnej chlebovej peci dve husi. Ktosi vytiahol na stôl ti núspajgln und ti buchtln. Pokým sme tie husi a orechovníky pri vínku zjedli, vymysleli sme, že napíšeme petíciu, z ktorej nakoniec boli vysvetľujúce a prosebné žiadosti ministrovi kultúry p. Maderičovi, predsedovi výboru NR SR pre kultúru a médiá D. Jariabkovi a generálnemu riaditeľovi SNM. Podvečer nás na Vývrate navštívil i p. riad. Dr. Ondrej Pöss, CSc a zvestoval nám, že on i p. riaditeľ múzea Červený Kameň PhDr. Ing. Jaroslav Hájiček sú našej myšlienke v podstate naklonení a že už našli i prípadné vhodné priestory na Červenom Kameni. Samozrejme bol poslom dobrých správ na horách a za to sme ho pohostili pečeným husacím stehnom. /Pil len malinovku./

Pred odchodom sme ešte prezreli Oľginu dreváreň, kde bolo viacero storočných predmetov na opracovanie dreva, v dome drevený mútnik, dve modlitebné knižky z 19.storočia, vyšívaná stužka, starý lampáš a iné. Všetko sme zabavili a darovali jej novú sekeru za 10 eur, aby nezamrzla a mohla variť. Po odoslaní dvojstranových listov vrchnosti sme o mesiac dostali odpoveď, že naša myšlienka sa všetkým páči, ale teraz nie sú na jej realizáciu peniaze. Prednostne treba riešiť nosné expozície na Bratislavskom hrade, v múzeu v Martine a ukončenie projektu biodiverzity v SNM. Ale sami môžeme začať s prípravnými prácami.

Preto sme tiež po bohoslužbe na huncokárskych hodoch na Piesku v r. 2012 vyzvali prítomných potomkov, aby pomohli pri zbere predmetov po svojich predkoch a sami sme v hore spomenutých rodinách zhromaždili do 50 predmetov. Bruchatku a klin vtedy darovali i Kernovci z Piesku.

A tak sme zbierali a čakali, aj sme sa modlili za našich predkov i za riaditeľov všetkých troch múzeí. A dobre, lebo tí nám 14.8. 2015 oznámili, že po viacerých „peripétiách“ sa dostávame do fázy realizácie predmetnej expozície. Peniaze múzeám poskytli sponzori a to Poštová banka a Gemeinnútzige hermannniermannstiftung. Reštaurátorovi p. Alešovi Šilberskému sme odovzdali posledné predmety, k predloženým textom sme nemali námietky a profesionálna firma sa pustila na hrade Červený Kameň do inštalácie expozície. Expozícia je zameraná na život našich predkov všeobecne bez uvádzania mien a darcov.

Konečne nastal deň slávnostného otvorenia novej expozície. Dňa 26. apríla 2016 sa o 15. hodine zišlo na hrade Červený Kameň asi 90 potomkov, niekoľko oficiálnych hostí i zo zahraničia. Potleskom boli privítaní: Nemecký veľvyslanec Dr.Thomas Gőtz, Dr. Wolfgang Steffanides z Rakúska, Splnomocnenec vlády SR pre menšiny Lászlo Bukovszky, gener. riaditeľ SNM Dr. Viktor Jasaň a iní.

Slávnosť otvorili svojim spevom Zingende Omas z Bratislavy, potom žiačka 8. triedy Mária Hušková predniesla svoju školskú písomnú prácu, v ktorej opísala jeden všedný pracovný deň svojej pra, pra, prababky Júliany Hirnerovej rod. Tandlmayerovej, narodenej 28.1.1842. Mária je jej pra,pra,pravnučka z 5 generácie od nej.

Nasledoval slávnostný príhovor riaditeľa Múzea Červený Kameň Dr. Hájička a riaditeľa Múzea kultúry karpatských Nemcov Dr. Pössa. Po nich prehovorili niektorí z hostí. Po nich sa riad. Dr. Pöss poďakoval všetkým prítomným, tým, čo sa rozličným spôsobom pričinili o realizáciu expozície a sponzorom. Nakoniec zástupcovia potomkov pani Irena Herchlová a D. Dobrovodský vyjadrili radosť a poďakovanie riaditeľom múzeí a štedrým sponzorom za realizáciu expozície, ktorá bude natrvalo pripomínať minulú prítomnosť Huncokarov i Pálffiovcov v malokarpatských horách.

Posledným bodom programu bola prehliadka pripravenej expozície, pričom mnohí prítomní sa o nej s vďačnosťou pochvalne vyjadrili.

P.S.: Obaja riaditelia múzeí sa dohodli, že k terajšej expozícii vo dvoch miestnostiach pridajú ešte tretiu miestnosť a vyzývajú vďačných potomkov, aby naďalej zbierali ďalšie exponáty a vozili ich, alebo posielali do Múzea kultúry karpatských Nemcov na Žiškovu 14, 810 06 Bratislava. /Pod hradom/. Tel: 02/ 20491211, 02/ 204 91 227.

 P1040467

P1040521

P1040535

P1040534

P1040510

P1040520

P1040620

P1040619

P1040614

P1040667

P1040670